Počas štyroch rokov sme systematicky skúmali podobu a dôsledky núdzového vzdelávania na Slovensku v období pandémie. Výskum zachytáva skúsenosti a perspektívy učiteľov, rodičov, ktorí sa ocitli v roli núdzových vzdelávateľov, aj rodičov detí v domácom vzdelávaní.
Výsledky poukazujú na limity dištančného vzdelávania, ale aj na hlbšie štrukturálne trhliny systému núdzového vzdelávania na Slovensku. Ukazujeme, ako sa v každodenných skúsenostiach aktérov prepájali organizačné nedostatky, nerovnomerné podmienky a absencia systemickej podpory.
Ústredným motívom výskumu je osamelosť. Objavuje sa nielen ako individuálne prežívanie učiteľov, rodičov a detí v novej vzdelávacej situácii, ale aj ako znak spôsobu, akým bol systém núdzového vzdelávania nastavený. Sumarizáciou výsledkov otvárame málo tematizované aspekty jedného z najvýraznejších vzdelávacích zlyhaní posledných desaťročí.
