Katedru slovenského jazyka a literatúry dňa 15. 4. 2019 svojou návštevou poctil Mgr. Tibor Hujdič, alias Pán Mrkvička, jeden z najväčších slovenských propagátorov čítania, zakladateľ Detského kníhkupectva Mrkvička. T. Hujdič viedol so študentmi Mgr. štúdia v aprobácii so slovenským jazykom a študentmi UPV zážitkový prednáškový seminár Ako vytvárať kultúru čítania a nečítania. Priateľským prístupom navodil príjemnú atmosféru, v ktorej študenti realizovali napríklad dramatizované čítanie Knižky od Hervé Tulleta. T. Hujdič na ukážke knihy od H. Tulleta zdôraznil potrebu pestovať predvídanie u čitateľov už od najnižšieho veku, ktoré je v spomínanej publikácii evidentné. Predvídanie považuje za jednu z primárnych stratégií čítania a orientácie sa v živote vôbec. Rovnako pomocou Knižky poukázal na „výbuch kreativity“ u rozličných autorov a nevyhnutnosť prezentovať čitateľom témy z viacerých uhlov pohľadu, jej spracovanie rozličnými autormi s odlišnými názormi.
Kriticky sa však vyjadril k súčasnému stavu čítania, resp. nečítania v školách, ktoré sú, podľa jeho vlastných slov, poznačené „celoštátnym zákazom čítania“. Žiakom nie sú vytvorené dostatočné podmienky na čítanie (ani priestorové, ani časové), čo značne znemožňuje utvárať kultúru čítania. Do pozornosti dal napríklad české, poľské, fínske, americké či anglické modely a prístupy, ktoré sa na čítanie vo vyučovaní zameriavajú. Pokiaľ v spomínaných krajinách nachádzajú riešenie na „nečítanie“, na Slovensku dosiaľ systémové riešenie problematiky nefunguje. Čítanie je primárne zaradené do predmetu slovenský jazyk a literatúra a jeho rozvíjanie je zväčša v rukách učiteľa tohto predmetu. Akcie zamerané na čítanie sú jednorazové, bez hlbšieho presahu, bez reálneho zamerania na čítanie či utváranie estetického zážitku. T. Hujdič študentom predostrel, že zamerať pozornosť na čítanie len v marci neprináša želateľné výsledky. Svoje tvrdenia ilustroval na viacerých známych aktivitách, akými sú napríklad výroba záložiek do kníh, nesprávne zorganizované besedy so spisovateľmi, nevhodné aktivity, pri ktorých čítajú iba žiaci, a učitelia sa čítaniu nevenujú a pod. Provokujúcimi otázkami typu „Môže učiteľ, ktorý nečíta, zapáliť svojho žiaka pre čítanie? Môže v ňom vzbudiť vášeň pre čítanie?“ sa usiloval budúcich učiteľov slovenského jazyka a literatúry motivovať k čítaniu so žiakmi. Byť vzorom tým, že sám číta a rozpráva sa so žiakmi o svojich pocitoch a dojmoch z čítania.
Prednášateľ študentom prezentoval aj niekoľko praktických projektov a námetov vhodných pre systematické rozvíjanie čítania, napr. Čítanie rodičov, Škola naruby, Čítanie otcov, Krúžok pre nečitateľov, čitateľské dielne (/Dílně čtení/ v Českej republike), čítanie psíkovi (Anglicko), Múdra škola číta deťom (Poľsko), ktorých implementácia do vyučovania priniesla preukázateľné výsledky. Tiež poukázal na prvotné neúspechy a ťažkosti pri zavádzaní projektov na Slovensku, akými boli prvotná neochota rodičov spolupracovať so školou pri čítaní, ostýchavosť otcov čítať v škole deťom, rezignácia učiteľov v komunikácii s rodičmi, typu „Načo budeme robiť aktivitu, keď rodičia aj tak nebudú chcieť?!“ a viaceré iné. S týmto tvrdením boli stotožnení aj daktorí zo študentov. T. Hujdič ich však motivoval konkrétnymi príkladmi a navrhol pri každej aktivite vychádzať zo záujmu dieťaťa. Situáciu ilustroval na príklade Čítania rodičov, pri ktorom sa rodičia spočiatku dištancovali od aktivity, a to až do fázy, kým sa nestotožnili s argumentom, že každodenné, cca 15-minútové čítanie, zlepší logopedické problémy ich detí. Ďalším príkladom bola Škola naruby, projekt, v ktorom rodičia čítajú každý deň a samy deti vypracúvajú rodičom čitateľský denník, v ktorom ich hodnotia (známkujú, hodnotia úroveň čítania a pod.). Aktivita motivuje prevažne deti, ktorým sa vďaka každodennému čítaniu zlepšuje slovná zásoba a úroveň komunikačných zručností. Okrem množstva príkladov poskytol študentom viaceré odkazy na podobné aktivity a tiež námety na vhodnú literatúru pri práci s deťmi (napr. Dievčatko Momo a stratený čas).
Vo svojej prednáške sa zmienil aj o príčinách nečítania slovenských žiakov (nedostatočné stimuly zo strany rodičov, rovesníkov, učiteľov, prevaha médií a pod.), no zároveň vyzdvihol faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť čítania: 1. rodič číta dieťaťu od narodenia; 2. rodič si sám číta (je pre dieťa vzorom); 3. rovesníci čítajú; 4. dieťa má priamy prístup ku knihám, má domácu knižnicu. Upozornil na utváranie kultúry nečítania v slovenských školách a absurdné presvedčenie, že nečítať je normálne. V slovenských školách absentuje čitateľská klíma a chuť detí čítať, ktorá vzniká aj vplyvom vzdelávacích inštitúcií. Tie utvárajú u žiaka nechuť k čítaniu, pretože čítanie redukujú na „naučenie žiaka čítať“, na zvládnutie techniky čítania, bez akcentu na estetický zážitok.
Prednáška s T. Hujdičom sa niesla v priateľskom a humorne ladenom duchu. V jej závere viedol T. Hujdič so študentmi krátku diskusiu a po jej ukončení pokračoval so záujemcami v užšom rozhovore. Študentom prezentoval nový pohľad na pestovanie kultúry čítania, odhalil slabé miesta v literárnom vzdelávaní, akými sú napríklad aj učebnice literatúry, ponúkajúce len strohé a z kontextu vytrhnuté ukážky či úryvky. Z pohľadu vášnivého čitateľa kriticky analyzoval stav súčasného literárneho vzdelávania na všetkých stupňoch, no zároveň predstavil spôsoby, akými možno čitateľskú kultúru a gramotnosť žiakov rozvíjať. Ďakujeme mu za otvorený prístup, ochotu podeliť sa so svojimi niekoľkoročnými skúsenosťami a obohatenie o nové informácie.
PaedDr. Mária Beláková, PhD.