• Slovenčina
  • English
Katedra anglického jazyka a literatúry
Katedra biológie
Katedra chémie
Katedra matematiky a informatiky
Katedra nemeckého jazyka a literatúry
Katedra pedagogických štúdií
Katedra pedagogiky výtvarného umenia
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Katedra školskej pedagogiky

Stránka sa načítava, prosím čakajte…

 Zoznam príbehov absolventov  « PhDr. Gabriela Budinská  |  Mgr. Rastislav Pagáč » 

Dátum: 25. 1. 2017, predminulý rok, dátum zverejnenia tohto článku bol určený podľa dátumu úpravy fotografie.

obrázok Niekoľko rokov po ukončení strednej školy som pracovala v štátnej správe, na ekonomickom úseku. Asi drvivá časť ľudí by sa na tejto pracovnej pozícii, so všetkými výhodami a istotami, držala dodnes. Mne však celé tie roky vírili hlavou iné myšlienky.

Ako malé dievča som mala možnosť tráviť s deťmi z detského domova z Púchova voľný čas, pretože tam ako vychovávateľka pracovala moja o 14 rokov staršia sestra. V tých rokoch si mala možnosť brávať deti z domova na Vianoce domov. Na tie chvíle, keď k nám piatim súrodencom u našich rodičov pribudli na sviatky ďalšie deti a nás bol doslova plný dom, na tie krásne chvíle nikdy nezabudnem. Dovolím si dnes po dlhých rokoch tvrdiť, že tam niekde v mojich detských rokoch, pri stretnutiach s opustenými deťmi z domova sa to začalo. A išlo to so mnou ďalej. Na základnej škole v 9.ročníku ma jedna pani učiteľka s trochou irónie nazvala „advokátkou chudobných.“ Vždy som bola totiž medzi tými, ktorí sa usilovali zastaviť ubližovanie a krivdy páchané na slabších a často som s tým mala i náležité problémy…

Veľkým sklamaním pre mňa bolo, keď som nebola prijatá na strednú zdravotnú školu. Pre nedostatok miesta. Veľké sklamanie. Aj keď to nešlo jednoduchou cestou, nevzdala som to a ďalej som išla za svojím snom. Po ukončení učňovky, som absolvovala nadstavbové maturitné štúdium. Život však niečo zrazu zariadil ináč. Prišla prvá láska, dnes už môj dlhoročný manžel, svadba, rodina – deti. Nástup do štátnej správy po skončení materskej dovolenky ma spočiatku napĺňal, ale chcela som „viac.“ Dostala som sa do Úsmevu ako dar a stala sa zo mňa aktívna dobrovoľníčka. Práca dobrovoľníčky bola pre mňa len ďalším utvrdením v tom, že moje miesto je niekde inde než v kancelárii, zahrabaná v papieroch a uzávierkach.

V tom čase sa jedna moja priateľka rozhodovala o štúdiu na Trnavskej univerzite. Asi to tak malo byť, že sme sa náhodou stretli a ona sa ma spýtala, či to nechcem skúsiť i ja. Pravdu­povediac, dlho som nerozmýšľala a do dvoch týždňov sme mali obe odoslané prihlášky na bakalárske štúdium v odbore sociálna pedagogika a vychovávateľstvo. Po prijímacích skúškach mi prišlo písomné rozhodnutie o prijatí na štúdium. V tej chvíli sa mi zatočila hlava, cítila som nesmiernu radosť. Na druhej strane obavy, či to zvládnem. Predsa len, mala som už skôr bližšie k 40­‑tke ako k 30­‑tke.

Zakrátko, pri príprave na prvú skúšku som zistila, že sa musím opäť po rokoch „naučiť učiť.“ Bolo to ťažké, ale ako sa hovorí, kde je vôľa je aj cesta. S podporou mojej rodiny, mojich spolužiačok, dnes mojich vzácnych priateliek, som to i ja zvládla. Rada by som sa aj touto cestou poďakovala všetkým vyučujúcim za ich profesionálny, ale i veľmi ľudský prístup. O štúdiu na vysokej škole by sa dalo toho napísať veľa. Zhrniem to len krátko. Teoretické vedomosti získané počas bakalárskeho a magisterského štúdia sú pre mňa obrovským prínosom v práci, ktorú teraz vykonávam a ktorú vnímam ako poslanie, záľubu a lásku.

Siedmy rok pracujem ako sociálny pedagóg v Centre pedagogicko­‑psycholo­gického poradenstva na Oddelení poradenstva v oblasti sociálneho vývinu a prevencie. Je viacero vecí prečo mám túto prácu rada a jednou z nich je aj jej rôznorodosť. Najväčším darom sú však pre mňa deti. Práca ľudí na našom oddelení zahŕňa besedy na rôzne témy, prácu s problémovou triedou, odborné konzultácie pre učiteľov pri riešení problémov a situácií v triede, individuálne sociálne poradenstvo klientom – deťom a ich rodičom, popoludňajší klub s prvkami nízkoprahovosti a prácu so skupinou detí so špecifickými potrebami s využitím metód muzikoterapie, kde sa usilujeme vytvoriť deťom priestor, v ktorom môžu v bezpečnej atmosfére zažiť prijatie a akceptáciu, naučiť sa vyjadriť svoje emócie, ale aj s nimi pracovať.

Pri koncepčných východiskách našej práce máme na zreteli najmä fakty, že všetci ľudia sú vo svojej podstate dobrí: „nie ja som zlý, ale moje správanie je vnímané okolím ako nevhodné alebo zlé“, „mám právo robiť chyby a vždy je šanca zmeniť samého seba a svoje správanie“, „správam sa v momentálnej situácii najlepšie ako viem“, ak sa správa žiak maladaptívnym, nevhodným, neprispôsobivým spôsobom usilujeme sa hľadať príčinu.

V závere chcem ešte povedať, že som vďačná za túto prácu, za svojich kolegov, za deti. Nie som to len ja a my, ktorí ich učíme, pomáhame im, ale často sú to aj oni, ktorí učia nás. A to najmä pokore. Je to tá Najvyššia Škola Života!