Etymológia, etymón, onomastika, vlastné meno
Etymológia je jazykovedný odbor, ktorý skúma vývin slovnej zásoby, pôvod slov, ich pôvodnú formu a pôvodný význam.
Etymón je základná jednotka etymológie. Je to tá časť slova, ktorej význam a forma je predmetom genetického medzijazykového porovnávania (z morfematického pohľadu môže ísť o rôznu kombináciu koreňovej, derivačnej a gramatickej morfémy).

Ľudová etymológia
 je často nesprávny jazykový a mimojazykový postup pri rozbore motivácie vzniku apelatíva alebo vlastného mena.
Onomastika je náuka o vlastných menách, o stavbe onymického znaku a o formovaní a spoločenskom fungovaní onymických sústav.
Vlastné meno je označenie jedinečnej veci, ktorého základnými funkciami je identifikácia a individualizácia (záväznosť: jeden názov = jeden denotát (jedna vec)).
Motivácia je historický jav mimojazykovej skutočnosti, ktorý bol prvotným impulzom vzniku denotačného vzťahu (vzťah designátor (slovo) – denotát (vec), motivácia stála na začiatku vzniku vlastného mena.
 
Etymológia sa ako samostatná jazykovedná disciplína začala formovať až začiatkom 19. storočia po vzniku historickoporovnávacej jazykovedy, ale korene etymológie siahajú až do staroveku. Známe sú napríklad pokusy starých Grékov o mytologické výklady názvov (napr. Európa, po ktorej je pomenovaný starý kontinent, bola krásna mytologická žena, dcéra Agenora, kráľa Sidónu alebo Týru (jedno z najväčších fenických prímorských miest), ktorá pochádzala z Ázie (kolíska európskej kultúry je skutočne v Ázii).

Zeus, premenený na býka, ju z rodného mesta uniesol na Krétu, do Európy, a splodil s ňou troch synov. Jeden z nich bol Minos, krétsky kráľ, ktorý v labyrinte uväznil bájneho Minotaura; polostrov Peloponéz je pomenovaný po synovi lýdskeho kráľa Tantala (známa je frazéma prežívať Tantalove muky) Pelopsovi, ktorý dobyl Peloponéz, v mladosti ho otec Tantalos zavraždil, uvaril a ponúkol ho ako pokrm olympským bohom, no bohovia ho oživili a Tantala potrestali).
Ľudová etymológia často na vysvetlenie motivácie vzniku apelatíva alebo vlastného mena využíva opisný postup formálnej analógie (princíp paronymie) s dobre známymi slovami.
 
Onomastika je v porovnaní s etymológiou mladší vedný odbor, v podstate sa najskôr začala vyvíjať práve v rámci etymológie. Skúma nielen jazykovú, ale aj mimojazykovú stránku vlastných mien.

Na výskum jazykovej stránky využíva iné lingvistické disciplíny (fonológiu, lexikológiu (v rámci nej aj derivatológiu), morfológiu a iné. Na výskum mimojazykovej stránky onomastika využíva poznatky z nejazykovedných disciplín (napr. z etnológie, geografie, histórie, archeológie, biológie a pod.).
 
Delí sa na antroponomastiku (mená osôb), toponomastiku (názvy neživých geografických objektov) a chrématonomastiku (názvy produktov ľudskej činnosti). Antroponomastika skúma osobné mená (živé aj úradné) a priezviská, živé rodinné mená, mená domu, prezývky a pod.

Toponomastika skúma názvy osád (ojkonymá), názvy riek (hydronymá), terénne názvy (anojkonymá) a chrématonomastika skúma názvy výrobkov (pragmatonymá), názvy organizácií, inštitúcií, spolkov (ergonymá) a názvy firiem (logonymá).
 
Príklad na onomastický motivačný a etymologický rozbor napríklad vodného názvu Jablonický potok:

- motivácia: názov motivovala lokalizácia vodného toku a vznikol z osadného názvu Jablonica → názov osady Jablonica motivoval výskyt divých hustých jabloňových krov, ktoré slúžili ako prirodzená ochrana významných historických obchodných ciest a strategických priesmykov (takýmto bol v minulosti priesmyk Porta regni medzi Jablonicou a Bukovou), a názov vznikol zo slova jabloň.
 
Tu sa onomastický motivačný rozbor končí a nastupuje etymologický rozbor apelatíva jabloň: slovo jabloň malo historické tvary jablonь a jabolnь, ktoré súvisí so staropruským slovom wobalne. Starší je pravdepodobne tvar jabolnь a neskôr nastala zmena bol na blo.

Slovo jabloň je jediným, a preto zaujímavým prípadom, keď sa označenie stromu odlišuje od označenia plodu (napr. hruška (plod aj strom), slivka rovnako). Slovo jabloň teda vzniklo zo slova jablko (praslovansky ablo), ktoré má pôvod až v indoeurópčine, čo dokazujú podobné tvary aj v neslovanských jazykoch (napr. nemecké Apfel, anglické apple a pod.).