Vokalický systém praslovančiny a zloženie praslovanskej slabiky
Zloženie praslovanskej slabiky fungovalo na princípe zákona slabičnej harmónie (slabičná mäkkostná korelácia), podľa ktorého mohla byť slabika buď tvrdá (obsahovala tvrdú samohlásku a tvrdú spoluhlásku), alebo mäkká (mäkká samohláska v spojení s mäkkou spoluhláskou).
 
Nosové samohlásky a samohláska ě:

Nosové samohlásky (nosovky), predná ę a zadná ǫ, vznikli z indoeurópskych dvojhlások, ktoré obsahovali nosovú spoluhlásku (m, n) a vo väčšine slovanských jazykov zanikli v 10. – 11. storočí. V niektorých jazykoch (poľština, niektoré macedónske a severné slovinské nárečia) sa zachovali až do súčasnosti.

Zadná nosovka ǫ vznikla zo splynutia zadných samohlások (a, o) s nazálami m, n a predná nosovka ę splynutím predných samohlások e, i s nazálou m alebo n. Samohláska ě (jať) vznikla v praslovančine z indoeurópskej dlhej samohlásky ē a zanikla v 11. – 12. storočí. Fonetická hodnota samohlásky ě sa nedá spoľahlivo určiť, no v praslovančine sa odlišovala od výslovnosti samohlásky e. Približne si jeho hodnotu môžeme predstaviť ako výslovnosť mäkkého e. V slovenčine sa z nej neskôr vyvinuli striednice e a ie.
 
Jery, predný mäkký ь a zadný tvrdý ъ, sú neúplné redukované samohlásky, ktoré vznikli zo samohlások i (ь) a u (ъ), no v slovanských jazykoch postupne v rozmedzí 10. až 13. storočia zanikali.
Redukované samohlásky, jery, majú pôvod až v indoeurópskom redukovanom vokále ə2, z ktorého sa neskôr utvorili samohlásky i a u. Zo samohlásky i vznikol predný mäkký jer ь a zo samohlásky u vznikol zadný tvrdý jer ъ.
 
Spoluhláskové skupiny bî, mî, vî, pî sa po zániku polosamohláskového î a jeho nahradením tzv. epentetickým ľ zmenili na bľ, mľ, vľ, pľ. Epentetické ľ malo vyššiu sonoritu (realizovanie zákona otvorených slabík; ) a artikulovalo sa bližšie k perniciam.

V súčasnej slovenčine sa táto spoluhláska, rovnako ako v ostatných západoslovanských jazykoch, nezachovala (zachovala sa napr. v srbčine, chorvátčine, slovinčine, ruštine), ale v starej slovenčine sú s touto hláskou zapísané niektoré toponymá, napríklad súčasné Rybany pri Bánovciach nad Bebravou sú v roku 1323 doložené v tvare Riblyen (*Rybľän(y)) a obec Chlievany (v súčasnosti Malé a Veľké Chlievany) je v roku 1276 doložená v tvare Hleulan (*Chlévľan(y)). Náznaky výslovnosti tejto spoluhlásky môžeme v súčasnom jazyku počuť pri výslovnosti názvu slovinského mesta Ľubľana,slov pľuť, hrable a hrobľa.