Spoluhláskové skupiny bî, mî, vî, pî sa po zániku polosamohláskového î a jeho nahradením tzv. epentetickým ľ zmenili na bľ, mľ, vľ, pľ. Epentetické ľ malo vyššiu sonoritu (realizovanie zákona otvorených slabík;
) a artikulovalo sa bližšie k perniciam.
V súčasnej slovenčine sa táto spoluhláska, rovnako ako v ostatných západoslovanských jazykoch, nezachovala (zachovala sa napr. v srbčine, chorvátčine, slovinčine, ruštine), ale v starej slovenčine sú s touto hláskou zapísané niektoré toponymá, napríklad súčasné Rybany pri Bánovciach nad Bebravou sú v roku 1323 doložené v tvare Riblyen (*Rybľän(y)) a obec Chlievany (v súčasnosti Malé a Veľké Chlievany) je v roku 1276 doložená v tvare Hleulan (*Chlévľan(y)). Náznaky výslovnosti tejto spoluhlásky môžeme v súčasnom jazyku počuť pri výslovnosti názvu slovinského mesta Ľubľana,slov pľuť, hrable a hrobľa.