Paradigmatická analógia je vyrovnávanie sa gramatických tvarov podľa iných existujúcich tvarov v jazyku. Gramatické tvary sa analogicky vyrovnávali buď podľa iných tvarov vnútri jedného vzoru (vnútroparadigmatická analógia), alebo podľa tvarov v iných vzoroch (medziparadigmatická analógia).

Systém substantívnych vzorov v starej slovenčine postupne nadobúdal podobu, v akej ju poznáme aj v súčasnosti (maskulína: životné – chlap, sluha, neživotné – dub, meč; feminína: žena, ulica, dlaň, kosť, pani; neutrá: mesto, pole, znamenie).

Maskulína sa v praslovančine skloňovali podľa tvrdých o-kmeňov (chlapЪ) a mäkkých io-kmeňov (otьcь (otec), ale zopár aj podľa a-kmeňov (zakončené na -a, napr. sluga, vladyka a pod.), u-kmeňov (synЪ) a i-kmeňov (gostь). V starej slovenčine zanikol v životných maskulínach rozdiel medzi tvrdým a mäkkým skloňovaním a vzor chlap vznikol ako splynutie o-kmeňov, io-kmeňov a u-kmeňov.

Z u-kmeňov má vzor chlap aj v súčasnosti relačnú morfému v D sg. -ovi (podľa syn-ovi; pôvodne bola chlap-u) a v N pl. má variantnú relačnú morfému -ovia (napr. otcovia, podľa syn-ovia, pôvodná je -i, chlap-i). Niektoré deklinačné osobitosti v nárečiach vznikli práve zbližovaním, vzďaľovaním alebo splývaním tvrdých a mäkkých vzorov (napr. v severozápadnej SSL analogicky splynuli vzory chlap a kováč; vo VSL sa analogicky vyrovnali všetky pády okrem N a A pl.: chlopi – kovaľe).

Maskulína zakončené na -a sa skloňovali s feminínami podľa a-kmeňov, no po zániku jerov sa maskulína prikláňali k vzoru chlap (analogicky sa so vzorom chlap vyrovnali všetky tvary okrem N sg. a pl. (sluga → sluha, slugy → sluhovia), G sg. (slugy → sluhu), A sg. (slugǫ → sluhu) a I pl. (slugami → sluhami).

V súčasnosti poznáme namiesto vzoru sluha vzor hrdina s rovnakými pádovými tvarmi. V ZSL a VSL sa v nárečiach vyskytuje pôvodný tvar G sg. od gazdi.

Neživotné vzory maskulín si zachovávajú pôvodný stav vo väčšej miere. Zaujímavý je tvar G sg. vzoru dub, kde sa okrem pôvodného tvaru dub-a realizuje aj variantný tvar strom-u podľa starých u-kmeňov (napr. dom-u). V SSL sa uskutočnil príklon zvieracích substantív v pluráli k vzorom neživotných substantív (podľa vzorov dub a meč).

Vzor meč je kontinuitným vzorom io-kmeňov a zachováva odlišnosti medzi o-kmeňmi a io-kmeňmi (L sg. je tvar (o) meči, podobne aj tvar (o) stroji).

Substantíva ženského rodu sa v praslovančine skloňovali podľa a-kmeňov (žen-a), ia-kmeňov (duš-a, neskôr ulica), i-kmeňov (kosť), ū-kmeňov (svekry (svokry)) a r-kmeňov (mater). V tvaroch starých a-kmeňov a ia-kmeňov sa zachovali aj rozdiely medzi tvrdými a mäkkými vzormi (žena – ulica).

V súčasnom jazyku je vzor kosť produktívnym vzorom iba vďaka tvorbe abstrákt, ktoré sa derivujú sufixom -osť (drav-osť, rýchl-osť a pod.).

Vzory neutier sa vyvinuli z praslovanských o-kmeňov (leto), io-kmeňov (pole), s-kmeňov (sloveso (slovo)), nt-kmeňov (žriebä) a n-kmeňov (bremę → bremä → bremeno). Vzory neutier nemali samostatnú deklinačnú paradigmu, ale v singulári sa vyrovnávali so vzormi maskulín (okrem N a A sg.) a v pluráli so vzormi feminín (okrem N a A pl.).

V starej slovenčine sa z o-kmeňov vyvinul vzor mesto a z io-kmeňov vzor pole.

Medzi osobitné vzory v starej slovenčine patrili vzor znamenie a vzor pani. Vzor znamenie vznikol z praslovanských io-kmeňov, ale oproti bežným substantívam sa v takýchto slovách tvorila gramatická morféma spojením tematickej morfémy -ьi- s relačnou morfémou io-kmeňov (napr. poľ-e – znamen-ьi – e).

Tvary vzoru pani sú reliktom skloňovania starých ia-kmeňov. V súčasnej slovenčine sa vzor mater viaže iba na slovo mater, ale v minulosti týchto slov bolo viac (napr. *dъkti → *dъkte-r-e → po zmene -kt- na č, ć, c (*dьci), napr. v ruštine doč-e-re, v slovenčine dcé-r-e; v súčasnosti sa však slovo dcéra skloňuje v dôsledku zakončenia podľa vzoru žena).

Adjektíva sa v starej slovenčine skloňovali dvojako – tvrdým a mäkkým menným (G sg. dobra chlapa / L sg. lъži zъloději ((o) lživom zlodejovi)) a zloženým skloňovaním (G sg. dobraiego chlapa / L sg. lъžijemь zъloději).

Menné skloňovanie sa využívalo pri vlastnostiach neprítomných vecí a bytostí a zložené pri vlastnostiach prítomných vecí a bytostí. Keďže sa táto praslovanská kategória určitosti prestala používať, zaniklo aj menné skloňovanie. Zložené vzory sa neskôr zasa kontrahovali (dobra-iego → dobrého). Mäkké vzory adjektív sa vyvíjali podobne ako tvrdé vzory a po strate mäkkosti väčšinou splynuli s tvrdými vzormi (napr. ZSL dobrému – cudzému).

V starej slovenčine prešli do praslovančiny dva typy slovies – atematické a tematické. Väčšina zmien sa realizovala najmä vo forme medziparadigmatických prechodov niektorých tematických slovies.

V starej slovenčine sa napokon po zániku atematických vzorov, ktoré splynuli s tematickými vzormi, ustálilo 6 vzorov: ňesieš / ňeseš, padňeš, kryješ, prosíš, voláš, rozumieš / rozumíš. Podľa atematických slovies sa v 1. os. sg. ustálila relačná morféma -m pre všetky slovesá.

Z príčastí sa zo starej slovenčiny do súčasnosti nezachovalo trpné príčastie prítomné (jeho pozostatky možno vidieť v slove vedomý zo staršieho vedomъ alebo v slove navidomoči zo staršieho na-vidom-oči) a zaniklo aj praslovanské supínum, ktoré vyjadrovalo popri slovesách pohybu iné deje a bolo zakončené na formovú morfému -tъ (netreba si tento tvar zamieňať s neurčitkovým tvarom, pretože ten sa vtedy končil na morfému -ti).

Jeho pozostatky možno vidieť v českých tvaroch jdu spat, jdu pit (spat a pit sú tvary supína).