6 Komunitná sociálnoedukačná činnosť

Metodické odporúčania k tejto téme

Za počiatočné obdobie vzniku komunitnej práce v zahraničí sa považuje druhá polovica 19. storočia. Priekopníkom myšlienok komunitnej práce bol Samuel Augustus Barnett. So svojou ženou začal organizovať praktickú pomoc farníkov, zameral sa na skúmanie príčin chudoby. V roku 1884 založil univerzitu Toynbee Hall, kde spoločne študovali bohatí aj chudobní študenti. Prvou organizáciou pracujúcou formou komunitnej práce bola The Charity Organization Societies a New York Association for Improving the Condition of the Poor. Do ich činnosti boli zapojení dobrovoľníci, ktorí navštevovali chudobných, nezamestnaných alebo inak postihnuté rodiny a podporovali ich v sebestačnosti. Rozvoj komunitných centier pokračoval aj v 20. storočí, útlm nastal v období svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch. Radikálnu zmenu v komunitnom hnutí priniesli šesťdesiate roky 20. storočia. Pozornosť sa zamerala hlavne na problémy, ktoré priniesol so sebou rastúci blahobyt a ako protipól chudoba. Vzrastal dôraz na multikultúrnu prácu s rozdielnymi skupinami ľudí. Teória a prax komunitnej práce priniesla zmenu do života všetkým tým, ktorí boli doposiaľ zatváraní do ústavov (duševne chorí, mentálne postihnutí), vznikali stacionáre, chránené dielne, krízové lôžka. V osemdesiatych rokoch sa komunitná práca stáva významným prostriedkom riešenia sociálnych problémov. V súčasnosti sa nielen pomáha okrajovým skupinám začleniť sa do komunity, ale úsilím je aj podnecovanie obyvateľov komunity k participácii na riešení problémov v rôznych oblastiach ich života (cvičenie 6‑A).

Aj na území Slovenska vznikali snahy o komunitnú činnosť. V 19. storočí to boli napríklad štúrovci, ktorí sa prostredníctvom nedeľných škôl a zakladaním rôznych spolkov najmä finančno­‑hospodárskych snažili povzniesť určitú lokalitu, oblasť, v ktorej pôsobili. Ale i v predchádzajúcich obdobiach mala spolková osvetová činnosť učiteľov a duchovných (S. Ormis, J. Fándly) dopad na celú obec, lokalitu, v ktorej pôsobili. Ich bolo viesť obyvateľov k svojpomoci a povzniesť ich z hmotnej a duchovnej núdze.

Komunitná činnosť je napriek tomu v našich podmienkach pomerne novou formou. Zákaz vzniku a rozvoja komunitných foriem na našom území a dlhoročná izolácia od paralelného rozvoja komunitných procesov v zahraničí počas obdobia komunizmu spôsobila určitú retardáciu a pomalý nástup pri jej obnovení začiatkom 90. rokov minulého storočia. Celé generácie (najmä v urbanistických častiach SR) nemali možnosť získať skúsenosť rozvíjať komunitné procesy v lokalite, v ktorej žili počas obdobia socializmu. Vo vidieckych oblastiach komunitný duch prirodzenejšie pretrvával a nebolo možné ho úplne odstrániť.

V západnej literatúre nájdeme mnoho vymedzovaní pojmu komunita:

  1. Ľudia, ktorí žijú v geograficky definovanej oblasti a medzi nimi existujú vzájomné sociálne väzby (v zmysle príbuzenstva, priateľstva a známosti v geografickej oblasti a tiež v zmysle účasti na aktivitách komunity a niektorých formách ekonomickej zmeny) a ktorí sú citovo viazaní k sebe navzájom a k miestu, kde žijú.
  2. „Komunita je vymedzená hranicami (môžu byť geografické, politické, ekonomické, alebo sociálne), postavená na pilieroch (spoločné hodnoty, spoločné kultúrne dedičstvo, spoločné záujmy, spoločné problémy) a má štruktúru.“
  3. „Komunita je akékoľvek vnímanie spoločného dobra, ktoré môže byť medzi občanmi vytvorené.“ Komunita je podľa tejto definície niečo, čo sa dá dosiahnuť úsilím občanov, nie niečo dané geografickými podmienkami. Komunita nie je statická, mení sa výsledkom skúsenosti alebo cieleným úsilím. Môže sa dokonca meniť na zaklade problémov, ktorými sú občania oslovení (Matoušek, 2003, s. 253).

Definovanie termínu komunita nie je jednoznačná, závisí od jej východiskových znakov.

Komunitu môžeme chápať i ako spoločenstvo:

S pojmom komunita sa ďalej spájajú termíny komunitný rozvoj, komunitná výchova a komunitná starostlivosť. Hartl definuje komunitu ako miesto, kde človek môže získavať emocionálnu podporu, oceneniepraktickú pomoc v každodennom živote. Všetky tieto aspekty, ktoré nám podľa Hartla môže komunita ponúknuť, sú podľa nás veľmi dôležité, pretože si myslíme, že pre človeka je veľmi dôležité mať pocit, že sa má na koho obrátiť, požiadať o pomoc a že ho niekto za jeho prácu, konanie ocení (Matoušek, 2003).

V minulosti autori väčšinou vymedzovali komunitu len na základe miesta/lokácie, no postupne sa nazeranie na komunitu vyvíjalo a Wilmott vymedzil existenciu hlavných kategórií komunity:

  1. komunita definovaná lokalitou či teritóriom,
  2. komunita záujmu,
  3. komunita ľudí spojených spoločnými podmienkami či problémami (Pilát, 2015).

6.1 Vznik a vývoj komunitných foriem a komunitnej činnosti

Na to, aby mohla komunita fungovať, musí samozrejme napĺňať určité charakteristiky, ktoré formuluje Gardner. Sú to napríklad: komunita má spoločný základ zdieľaných hodnôt, panuje v nej dôvera, starostlivosť a tímová práca, efektívna komunikácia, vytvára si vlastnú identitu a väzby, odovzdáva hodnoty, vychováva.

Sociálni pracovníci ako prví pomenúvajú odborné procesy zamerané na sociálnu oblasť v komunitách ako komunitnú prácu a definujú ju ako „metódu smerujúcu k vyvolaniu a podporovaniu zmeny v rámci miestneho spoločenstva“ (Matoušek, 2003, s. 253). Uvádza aj hlavné znaky komunitnej práce:

Pod pojmom komunitná práca ďalej rozumieme prístup k ľuďom, proces, ako ich aktivizovať, aby sa sami postarali o riešenie problému, postup, ako vyriešiť určitý konkrétny problém. Komunitná práca je univerzálny spôsob riešenia problémov v oblasti sociálnych služieb, zdravotnej starostlivosti, etnického napätia, vzdelávania, susedských vzťahov, životného prostredia a i. Napriek svojej univerzálnosti je veľmi špecifická. Riešenie rôznych situácií si vyžaduje individuálny prístup.

Predstavuje zároveň podporu skupín a jednotlivcov dlhodobo vystavených sociálnemu vylúčeniu. Napĺňa ju komunitný sociálny pracovník a asistent komunitného sociálneho pracovníka v konkrétnej komunite. Realizácia programu má odstraňovať príčiny sociálnej deprivácie. Jej cieľom je nadobudnutie zručností a návykov – hygienických, sociálnych, zvýšenie sociálnej mobility klienta, zlepšenie dochádzky detí do školy, zmysluplné napĺňanie voľného času, obnovenie pracovných návykov a i.

Podľa Matouška (2008) je komunitná práca metóda, ktorá smeruje k vyvolaniu a podporovaniu zmeny v rámci miestneho spoločenstva. Jej poslaním je aktivizovať klienta, aby sám vedel vyriešiť svoje problémy a zvládol riešenie konkrétneho problému. Z týchto vymedzení nám vyplýva, že komunitná práca sa využíva najmä pri negatívnych javoch, ktoré sa v konkrétnej komunite objavujú.

Medzi najčastejšie dôvody vzniku komunitnej práce patria „patologické poruchy v spoločnosti, sociálna diskriminácia konkrétnej skupiny, znevýhodnenie konkrétnej komunity, vznik a návrat sociálnopatologických javov v konkrétnej komunite.“ Bežnými komunitami môžu byť napríklad: rodiny, mestá, školy, zväzy, pracoviská, náboženské spoločenstvá, kluby a pod. Ako môžeme vidieť, komunity a ich členovia sú rôzni a práve preto, ako uvádza aj Matoušek (2008), metóda komunitnej práce je univerzálnou a veľmi variabilnou metódou. Univerzálnou najmä preto, že sa s jej pomocou riešia problémy v oblasti sociálnych služieb, etnického napätia, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, ale napríklad aj susedských vzťahov a pod. A variabilnou preto, lebo každá situácia je odlišná a vyžaduje si iné riešenie, ktoré je viac­‑menej neprenosné, čo si zároveň vyžaduje určitú mieru kreativity komunitného pracovníka, realizačného tímu či obyvateľov komunity.

Ďalšie termíny spájajúce sa s fenoménom komunita, s ktorými sa môžeme v praxi stretnúť:

Na pochopenie súčasnej situácie v komunitnej práci je potrebné poznať kontext, v ktorom sa komunitná práca rozvíjala. Ako je uvedené vyššie, z ideologického dôvodu sa komunitná práca v pravom slova zmysle rozvíja u nás až od začiatku deväťdesiatych rokov.

Pri pokusoch o realizáciu komunitných projektov narážajú iniciátori a realizátori na nasledujúce limitujúce podmienky:

Medzi hlavné charakteristiky vyvážene žijúcej komunity patria:

Môžeme rozlíšiť niekoľko typov organizácií, ktoré v súčasnosti využívajú a rozvíjajú postupy komunitnej práce:

V poslednom čase vzniká úsilie o programové združovanie subjektov alebo finančných prostriedkov s cieľom kultivovať komunitné procesy a niektoré postupy komunitnej práce prepojiť spoločnou myšlienkou. Hlavným trendom je humanizácia a deinštitucionalizácia veľkých zdravotníckych alebo sociálnych ústavov. Ide hlavne o zlepšenie podmienok pobytu pacientov v ústavoch a zmenšenie ich kapacity, budovanie mimoústavných služieb. Ústrednou metódou je realizácia streetworku, ktorá je zameraná nielen na špecifickú klientelu, ale na všetkých obyvateľov komunity priamo v miestach, kde žijú. Cieľom je prevencia vzniku alebo eliminácia ťažkých životných situácií členov komunity.

Medzi hlavné znaky podporujúce úspešné fungovanie organizácií na komunitnej báze patria: dostupnosť, bezbariérovosť, dôraz na prevenciu problémov, prispôsobivosť novým podmienkam.

6.2 Komunitný proces a postupy poznávania komunity

Špecifický proces komunitnej činnosti sa spravidla skladá zo štyroch základných fáz:

Zisťovanie a analýza potrieb komunity

Niektoré metódy, ktoré sa používajú na zisťovanie potrieb komunity, je možné rozdeliť podľa toho, či sa zapájajú experti a vodcovia komunity, alebo skôr bežní obyvatelia. (Ideálne je kombinovať obidva prístupy.)

Neziskové organizácie využívajú menej finančne nákladné metódy získavania informácií. Ide hlavne o oslovovanie obyvateľov komunity formou ankety, telefonické oslovovanie náhodne vybraných obyvateľov alebo priame pýtanie sa ľudí na ulici či dochádzanie za nimi do bytoviek. Pri vyhodnocovaní takto získaných informácií z komunity je veľmi dôležité vedieť dobre opísať a pomenovať výsledok procesu, teda vlastne problém. Takzvaný „dobrý problém“ má nasledujúce znaky:

Sociálny pedagóg môže ako odborník využiť pri zisťovaní potrieb členov komunity i tzv. metodiku RAR, môžeme ju nazvať aj metódou rýchleho posudzovania, ktorá sa objavila v 70. rokoch. Skratka RAR znamená Rapid Assessment and Response teda metóda rýchleho posudzovania a odpovede.

Keď chceme pracovať s komunitou, musíme najprv analyzovať potreby cieľovej skupiny. Šťastná (2010) uvádza, že analýza potrieb je hodnotná najmä vtedy, keď nám umožňuje vzájomné porovnávanie výsledkov. Je to základný predpoklad na to, aby sme mohli sledovať meniace sa potreby cieľových skupín na väčších územiach, porovnávať, či sa problémy v regiónoch líšia, dôvody týchto odlišností a následne na nich aj reagovať. Práve za týmto účelom bola vyvíjaná metodika analýz potrieb využívajúca kolekciu metód pod názvom RAR. Vývoj tejto metodiky dlhodobo financuje a garantuje Svetová zdravotnícka organizácia (WHO). Metódy rýchleho posudzovania prešli pomerne dlhým vývojom. Prvý raz sa v ucelenej forme objavujú v 70. rokoch ako reakcia na kritiku štúdií, ktoré boli málo špecifické a vyznačovali sa veľkým oneskorením na aplikáciu, teda získavanie údajov trvalo príliš dlho a kým sa vyhodnotilo, jav sa zmenil. Tiež sa stále výraznejšie objavovala potreba doplniť dáta z rozsiahlych štatistických šetrení o dáta dotýkajúce sa vzorcov správania, kultúrnych a sociálnych odlišností, špecifickosť lokálnej komunity a pod. (Šťastná, 2010).

 

Metodika RAR bola vyvíjaná špeciálne na vykonávanie rýchlych kvalitatívnych štúdií menšieho rozsahu, zameraných vždy na konkrétny problém. Jej využitie sa nachádza vo veľmi širokej aplikačnej oblasti od drobných lokálnych štúdií slúžiacich na mapovanie a orientáciu až po porovnávanie rôznych lokalít medzi sebou a kombináciou s rôznymi ďalšími prístupmi a metódami (Šťastná, 2016).

 

Metodika RAR nemôže nahradiť hĺbkovo zamerané prípadové štúdie, má však potenciál generovať dôležité informácie dotýkajúce sa verejného zdravia, ktoré môžu byť užitočné na rozvoj programov. Metodika je využiteľná najmä tam, kde je potrebné rýchle reagovanie na problém. RAR môže pomôcť pri hodnotení vhodnosti, primeranosti služby, dostupnosti služby a pri navrhovaní nových intervencií. Táto metóda by mala byť súčasťou plánovania intervencií a služieb na komunitnej aj národnej úrovni.

Proces uplatňovania metódy RAR, ako uvádza Šťastná (2016), je súborom niekoľkých metód a techník. V najvšeobecnejšej rovine sa dá rozdeliť do troch viac­‑menej samostatných častí:

  1. fázu tvorí informačný rámec zahŕňajúci postupy vedúce k identifikácii existujúcich informačných zdrojov, ich využitie a vytvorenie „informačnej základne“ pred samotnou realizáciou výskumu (napríklad využitie SWOT analýzy).
  2. fázu tvorí technika, ktorou je v ideálnom prípade „snowball sampling.“
  3. fázu predstavujú metódy získavania dát. Ide o pološtruktúrovaný rozhovor, ohniskové skupiny, zúčastnené pozorovanie a kvalifikovaný odhad.

 

Špeciálnymi znakmi metodiky RAR sú: rýchlosť, ekonomickosť, využívanie existujúcich dát, využívanie rôznych indikátorov a rôznych zdrojov dát, výskumné zameranie, indukcia a budovanie záverov na základe porovnávania a overovania širokého spektra informácií, má význam vzhľadom k intervenciám a praktickým problémom, skúma viacero úrovní spoločnosti, o skúmaných problémoch diskutuje s rôznymi odborníkmi a používateľmi služieb, kladie dôraz skôr na adekvátnosť a aplikovateľnosť než na vedeckú presnosť. Z metodiky RAR chceme v študijnom texte priblížiť z každej fázy jednu vybratú metódu.

V prvej fáze je to najmä metóda SWOT analýzy. Je to metóda analýzy organizácie, mesta, alebo regiónu, ktorá sa sústreďuje na opis dotknutého územia z hľadiska štyroch základných charakteristík (prednosti, nedostatky, hrozby, príležitosti). Je to väčšinou úvodná fáza strategického plánovania. SWOT analýza býva najčastejšie úvodnou, ale i poslednou fázou strategického plánovania.

V druhej fáze RAR metodiky sa uprednostňuje využitie metódy snehovej gule (ďalej MSG). Podľa Hartnolla ju môžeme definovať ako metódu určenú „na získavanie nových prípadov na základe procesu postupného nominovania ďalších osôb už známymi prípadmi.“ Výber môžeme začať u jedného alebo viacerých osôb, ktoré spĺňajú vopred stanovené kritériá. Nasleduje interview s vybratými osobami. Aby sa výberový súbor rozrástol, požiadame o nominovanie ďalších jedincov spĺňajúcich kritériá a sprostredkovanie stretnutia s nimi. Proces sa znovu opakuje.

Cieľom MSG môže byť maximálne a komplexné pokrytie napríklad konkrétnej vybranej skupiny. Môže smerovať k dosiahnutiu čo najrozmanitejšieho a najreprezentatívnejšieho výberového súboru uplatnením výberových postupov, určených na obmedzenie výberového a nominačného skreslenia. Pri výskume využívajúcom MSG závisí od spôsobu jej uskutočňovania na jasnom stanovení cieľov, t. j. čo sa chceme pomocou výberu MSG dozvedieť.

Všetky typy MSG majú spoločné dva navzájom súvisiace ciele (Hartnoll, 1999):

  1. Exploratívny (pokusný, zisťovací) výskum:

Cieľom tu je poskytnutie určitej predstavy, vypracovanie hypotézy. MSG je užitočným exploratívnym nástrojom v komunitách. Vzácne je mať k dispozícii niekoľko kľúčových osôb, ktoré sú ochotné vypracovať predbežnú „mapu“ skupín a lokalít. Následne sa rozširuje alebo upravuje a získava sa podrobnejší prehľad. Popri tom sa vyhľadávajú nové zdroje informácií. Prostredníctvom tejto metódy sa robili výskumy na identifikovanie vodcovstva v komunite drogovo závislých.

  1. Všeobecné informácie o „scéne“:

Dôležitým prvkom, ktorý by mal byť priebežnou súčasťou každého výskumu využívajúceho MSG bez ohľadu na ciele, je zber všeobecných informácií o prislúchajúcej „scéne.“ Treba spomenúť terénny denník na vedenie pravidelných záznamov z pozorovaní.

  1. Ukončenie procesu nastane:

Ako hlavné výhody metódy snehovej gule môžeme spomenúť:

Za nevýhody využitia metódy snehovej gule môžeme považovať:

(Bližšie informácie k reprezentatívnosti výberu môže uviesť vyučujúci na základe poznatkov z metodického pokynu v 12. kapitole, v cvičení 5‑B).

 

V tretej fáze ide najmä o metódu ohniskových skupín (focus groups). Túto metódu sme si vybrali najmä preto, lebo si myslíme, že je to veľmi zaujímavá metóda, ktorú by mohol sociálny pedagóg využiť pri práci s komunitou, napríklad s komunitou Rómov, aby zistil, ako nazerajú na rôzne problematiky, ako napríklad význam vzdelávania, závislosti, zdravia. Technika pochádza z USA z polovice 20. storočia a patrí do kvalitatívnych výskumných metód. Princípom tejto metódy je riadená diskusia, ktorú vedie školený moderátor. Cieľom tejto metódy je preskúmať postoje, názory a mienku cieľovej skupiny. Cieľovej skupine sú pokladané otvorené otázky (napríklad Čo by ste mi mohli povedať o…?) tak, aby sa na základe odpovedí dali identifikovať témy, ktoré skupina považuje za významné alebo zistiť názory a postoje k nejakému fenoménu, napríklad ako rómske deti v určitom veku uvažujú o návykových látkach, čo si myslia o užívateľoch a podobne. Cieľové skupiny môžeme mať neštruktúrované, pološtruktúrované a štruktúrované.

Štainer (2011) uvádza, že ohniskové skupiny sa môžu skladať z používateľov (členovia komunity, cieľovej skupiny) a odborníkov tak, že sa vytvoria dve samostatné skupiny, no v niektorých prípadoch je možné ich aj spojiť. Takéto zostavenie ohniskových skupín prináša ďalšiu výhodu, ktorou je to, že obe skupiny nazerajú na rovnaký problém, avšak odborníci najmä v inštitucionálnej rovine a používatelia opisujú problém z pohľadu každodenného života.

Príprava ohniskových skupín je náročnejšia na prípravu rozhovoru, nominovanie osôb, ktoré budú súčasťou ohniskovej skupiny, výber vhodného miesta a času, príprava techniky (diktafón, kamera), presné rozdelenie úloh pre realizačný/výskumný tím. Medzi vhodné prostriedky môžeme zaradiť: pokojnú a dostatočne priestornú miestnosť, flipchart + fixky, nahrávacie zariadenie.

Proces focusingu delíme na štyri základné fázy:

  1. Otvorenie ohniskovej skupiny – rozsadenie účastníkov, predstavenie moderátora, objasnenie výskumu.
  2. Úvodná diskusia a motivačná práca – vytvorenie atmosféry, rozbehnutie diskusie, nasmerovanie k ohniskovým témam.
  3. Jadro diskusie – diskusia sa udržiava tak dlho, kým prináša relevantné materiály.
  4. Ukončenie diskusie – priestor na doznenie diskusie.

Využitie RAR metodiky s vybranými metódami pomáha sociálnemu pedagógovi rýchlo zmapovať situáciu, napríklad v rómskej komunite, aby napríklad vedel zistiť názory komunity na vzdelávanie alebo závislosti, lepšie tak pochopil aktuálne potreby jej členov a vedel cielene plánovať svoju sociálno­pedagogickú činnosť.

Komunitné plánovanie

Plánovanie/projektovanie je ďalšou fázou komunitného procesu. Pri plánovaní ide predovšetkým o to, aby realizátori procesu (kľúčové osoby, projektový či manažérsky tím, riadiaca skupina atď.) dokázali v tejto fáze formulovať cieľ procesu, prostriedky vedúce k zmene, odhadnúť časovú, finančnú a personálnu náročnosť celého procesu a zaistiť ďalšie nevyhnutné predpoklady na úspešnosť celého procesu – t. j. zvoliť či navrhnúť vhodné metódy implementácie (napríklad spôsoby, ako zapojiť obyvateľov komunity, ako spolupracovať s miestnou správou a miestnymi podnikateľskými subjektmi, ako zaistiť publicitu). Všetky tieto témy zahŕňajú projekt.

Medzi všeobecné znaky dobrého komunitného projektu zaraďujeme:

  1. Projekt obsahuje myšlienku šírenia hodnôt otvorenej spoločnosti. Tá je založená na teórii K. R. Poppera, ktorý v roku 1945 formuloval vo svojej knihe Otvorená spoločnosť a jej nepriateľské znaky otvorenej a uzavretej spoločnosti. Otvorená spoločnosť je podľa neho schopná permanentnej reformy pri riešení svojich problémov.
  2. Projekt rozvíja zaujatie a záujem ľudí.
  3. Projekt otvára ľuďom a skupinám nové rozmery tým, že im pomáha prekonávať čiernobiele videnie problému, a tým, že im dáva príležitosť, aby sa zmýlili a učili sa na svojich chybách i jeden od druhého, a naostatok tým, že myslenie sa v projekte vzájomne ovplyvňuje.
  4. Projekt posilňuje a pomáha uviesť veci do pohybu.
  5. Projekt je dobre pripravený a prezentovaný, čo sa prejavuje takto:

Dobrý projekt pomáha ujasňovať skutočnosti dôležité na úspešnú realizáciu procesu zmien, ale je tiež dôležitým na prezentáciu (pre občanov, novinárov, prípadných darcov finančných prostriedkov, predstaviteľov verejnej správy). Napísať dobrý komunitný projekt nie je jednoduché a jeho tvorca potrebuje mať znalosti v mnohých rôznych oblastiach ľudskej činnosti (nielen sociálnej práce, ale aj manažmentu, práva, ekonomiky).

Metóda akčného plánovania – vznikla v USA, prvý raz bola využitá vo Veľkej Británii. Uplatňuje sa v oblasti územného plánovania a starostlivosti o životné prostredie. Ide o plánovanie konkrétnych akcií na zlepšenie prostredia pre tých, ktorí v ňom žijú. Uplatňuje sa najmä v oblasti územného plánovania a starostlivosti o životné prostredie. Ide o plánovanie konkrétnych akcií na zlepšenie prostredia pre tých a s tými, ktorí tu žijú. Novým prvkom v tomto prístupe je aktívna rola miestnych obyvateľov (napríklad na plánovacom víkende sa zúčastňuje skupina ľudí z danej lokality). U nás je reprezentantom týchto postupov projekt Program pre verejné priestranstvá.

Kooperatívne plánovanie – spoločný postup obyvateľov a organizácií tak, aby vznikol konsenzus na každej úrovni procesu. Iným spôsobom je kooperatívne plánovanie – opisuje spoločný postup zainteresovaných skupín obyvateľov alebo inštitúcií tak, aby vznikol konsenzus (zahŕňa konsenzus o probléme a vízii, o možnostiach riešenia, o pláne riešenia). Cieľom je vytvorenie akčných plánov, ktoré sú potom realizované v praxi. Nevyhnutnou podmienkou na úspešné kooperatívne plánovanie je dodržiavanie podmienok účinnej facilitácie a používanie vhodných nástrojov na dosiahnutie dohody (nástroje na otvorenie – brainstorming, brainwriting, nástroje na zužovanie).

Účasť nezávislého facilitátora sa zdá byť nevyhnutná. Facilitácia môže byť vždy významným prvkom pri komunitnej práci, najmä pri vyjednávaní medzi rôznymi záujmovými skupinami. Obsahuje v sebe zameranie na:

Blízky pojem pojmu facilitácia je pojem mediácia. Facilitátor i mediátor sú zodpovední za proces, nie sú však zodpovední za obsah. Facilitátor neštruktúruje proces, zatiaľ čo mediátor áno. Dá sa povedať, že mediácia je nástroj na riešenie sporov či konfliktov, kde zlyhali slabšie alebo všeobecnejšie nástroje (medzi nimi aj facilitácia).

Realizácia komunitného plánu

V tejto tretej fáze komunitnej práce ide o komunikáciu v rámci realizačného tímu ako i smerom von, o krátkodobé a strednodobé plánovanie aktivít, ktoré boli formulované vo fáze písania projektu, o priebežné vyhodnocovanie aktivít. Zvláštnu pozornosť je nevyhnutné venovať vzťahom s verejnosťou. Dobre zacielená propagácia obvykle prináša do projektu ďalšie finančné prostriedky a získava občanov ako dobrovoľníkov. V tejto fáze ide predovšetkým o komunikáciu vo vnútri realizačného tímu i navonok (medzi realizačným tímom a občanmi, podnikateľmi v komunite, predstaviteľmi verejnej správy), o krátkodobé i strednodobé plánovanie aktivít, ktoré boli formulované vo fáze písania projektu a o priebežné vyhodnocovanie aktivít (cieľovou skupinou, darcami, predstaviteľmi miestnej správy, realizačným tímom). Vo fáze realizácie sú často používané metódy skupinového vyjednávania, facilitácie procesov, verejných akcií (napríklad verejné pojednávania), rôzne formy zapájania verejnosti. Zvláštnu pozornosť je v tejto fáze nevyhnutné venovať vzťahom s verejnosťou – dobré vzťahy často rozhodujú o úspechu celej akcie, pretože dokážu motivovať rozhodujúce skupiny (miestnu správu, darcov, občanov) a priviesť ich k participácii na projekte. S problematikou vzťahov s verejnosťou úzko súvisí získavanie zdrojov – aj v tejto fáze je potreba pýtať sa na to, ako teraz vykonávaná činnosť bude financovaná za rok, za dva a kto ju bude robiť. Dobre zacielená propagácia prináša obvykle do projektu ďalšie finančné prostriedky a získava občanov ako dobrovoľníkov – mobilizuje teda miestne finančné a ľudské zdroje. V tejto fáze spočíva veľká zodpovednosť na realizačnom tíme (riadiacej skupine a pod.) a činnosť kladie veľké nároky na ich organizačné a komunikačné schopnosti.

Realizátori zväčša označovaní ako terénni pracovníci, implementátori projektových plánov, sú odborníci odborne pripravení a kvalifikovaní na výkon špecifických úloh. Ide o výber realizátorov ponúkaných komunitných služieb. Sociálny pedagóg sa podieľa najmä na realizácii sociálnoedukačných aktivít/služieb v rôznych typoch komunít. V komunitnej činnosti sa v praxi na rozdiel napríklad od štátnych inštitúcií a zariadení stierajú prísne hranice profesijných kompetencií. Preto je potrebné, aby i sociálny pedagóg disponoval potrebnými osobnostnými predpokladmi (otvorenosť, flexibilita), potrebnými sociálnymi zručnosťami (empatia, kongruencia), dobrým poznaním situácie a príslušníkov komunity, aktívnou účasťou v prvých dvoch fázach komunitného procesu – skúmania potrieb a plánovania. Od komunitného tímu sa v odbornej činnosti očakáva:

Evalvácia komunitných procesov

Evalvácia (zhodnotenie) je komplexný proces zhrňujúci hodnotenie rôznych záujmových skupín v rámci komunity (t. j. cieľových skupín, miestnej správy, miestnych občanov, darcov atď.). Je nevyhnutnou podmienkou na ďalšie pokračovanie projektu, ktoré sa znova začína mapovaním a analýzou potrieb atď. Nejde pritom o žiadne „objektívne zhodnotenie,“ ale o pridanie nejakej hodnoty k skúmanému javu, teda „zhodnocovanie.“

Rozoznávame tri hlavné prístupy k vyhodnocovaniu:

Medzi najčastejšie využívané evalvačné metódy patria:

Kto môže byť používateľom takéhoto vyhodnotenia? Organizácia sama, ktorá komunitný projekt riadi, organizácia, ktorá na projekt venovala financie; cieľová skupina (t. j. skupina, na ktorú je sústredená činnosť výkonnej organizácie); noví potenciálni darcovia; médiá; ľudia a organizácie z najbližšieho okolia – miestni občania, miestni politici atď.

Hodnotenie je najviac zanedbávanou fázou pri komunitne orientovaných projektoch. Chýba čas a finančné prostriedky. Dobre zvládnuté vyhodnotenie však pomáha ďalšiemu plánovaniu, publicite a tiež financovaniu projektu.

6.3 Sociálno­pedagogická činnosť v komunitných centrách

Komunitné zariadenia plnia významnú úlohu v spoločnosti. Sú orientované na rôzne skupiny ľudí, vrátane detí a mládeže, s rôznymi záujmami, zameraním, problémami či potrebami (cvičenie 6‑C).

Komunitné centrum v Slovenskej republike je inštitúciou, ktorej činnosť je zakotvená v zákone o sociálnych službách č. 448/2008 Z. z. par. 24 písm. d) ako zariadenie sociálnej služby krízovej intervencie. V komunitnom centre (ďalej KC) sa fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii poskytuje základné sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, pomoc pri príprave na školské vyučovanie a sprevádzanie dieťaťa do a zo školského zariadenia, ďalej sa tu vykonáva preventívna aktivita a zabezpečuje sa záujmová činnosť. V KC sa vykonáva komunitná práca a komunitná rehabilitácia. Sociálnu službu v komunitnom centre môžeme poskytovať ambulantnou sociálnou službou a terénnou formou sociálnej služby prostredníctvom terénneho programu (zákon o sociálnych službách č. 448/2008).

Prvé KC v Slovenskej republike začali oficiálne vznikať v roku 2003 v rámci projektu Podpora založenia komunitných centier v Slovenskej republike ako nástroj riešenia integrácie miestnych rómskych komunít. Finančnú podporu získavali z fondov Európskej únie prostredníctvom programu Phare. Cieľom tohto projektu bolo založenie desiatich komunitných centier vo vybraných lokalitách, ktoré mali slúžiť ako pomoc pri integrácii prevažne segregovaných či separovaných miestnych rómskych komunít. Jeho trvanie bolo niekoľko mesiacov (Korpesio, 2012). Ďalšie KC vznikali od r. 2011 do r. 2015 v rámci Národného projektu Komunitné centrá s podporou Európskeho sociálneho fondu v rámci operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia. V roku 2012 ich bolo sto (Korpesio, 2012). Mali poskytovať komplexné sociálne a komunitné služby a prispieť k sociálnemu začleňovaniu osôb sociálne vylúčených na individuálnej a na lokálnej úrovni. Zriaďované boli pre príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít.

Komunitné centrá sa zriaďovali s cieľom vytvorenia priestorových a materiálnych podmienok na komunitný rozvoj, výkon komunitnej rehabilitácie, komunitnej a sociálnej práce, poskytovania sociálnych služieb a výkonu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pre príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít a na vzájomnú interakciu a spoločné aktivity príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít a ostatného obyvateľstva obcí. Cieľom bolo podporiť aktivity členov miestnej komunity prostredníctvom zvyšovania sociálnych zručností, kompetencií a sociálnej mobility, prevencie a predchádzanie sociálnopatologickým javom a rizikovému správaniu, poskytovanie poradenskej činnosti pre potreby komunity a klienta, poskytovanie vzdelávacích a voľnočasových aktivít (ÚV SR, 2011).

Podľa Adamík Šimegovej (2019) sa situácia zmenila v druhom projektovom období implementácie, ktorá prebieha v súčasnosti (roky 2016 – 2019) v rámci národného projektu Podpora vybraných sociálnych služieb krízovej intervencie na komunitnej úrovni (NP PVSSKIKÚ). V rámci tohto projektu na Slovensku opätovne vznikajú KC a zaznamenávajú pomerne veľký rozmach a ohlas vo verejnosti. Zámerom Národného projektu je zlepšenie sociálnej situácie skupín sociálne vylúčených alebo ohrozených sociálnym vylúčením prostredníctvom podpory profesionalizácie vybraných sociálnych služieb krízovej intervencie na komunitnej úrovni vrátane komunitných centier. Poslaním komunitného centra ostala úloha poskytovať komplexné sociálne a komunitné služby bez rezidencie a prispieť k sociálnemu začleňovaniu osôb sociálne vylúčených na individuálnej a na lokálnej úrovni. Cieľom tejto podpory je zvýšenie aktivity, zamestnanosti a zlepšenie možností vstupu na trh práce a integrácie do spoločnosti skupín sociálne vylúčených alebo ohrozených sociálnym vylúčením (Implementačná agentúra MPSVR SR, 2018).

Komunitné centrá vznikajúce v posledných rokoch podľa Adamík Šimegovej (2019, s. 166) poskytujú komplexné sociálne služby, ktoré prispievajú k sociálnemu začleňovaniu týchto obyvateľov, poskytujú bezpečný priestor, realizujúc krízovú intervenciu, miesto, kde sa realizuje sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, ale hlavne množstvo skupinových a komunitných aktivít záujmového, edukačného a preventívneho charakteru a rôznorodé nízkoprahové činnosti pre rôzne cieľové skupiny bez ohľadu na vek klientov. Každé KC vo svojom kontexte zdá byť jedinečným organizmom prispôsobujúcim sa lokalite (miesto výkonu), podmienkam svojho nastavenia (poskytovateľ) a v neposlednom rade aj pracovníkom (vzdelanie, osobnosť a prax zamestnancov). Výskum v súčasnosti v problematike KC prebieha na úrovni vedeckovýskumných pracovísk, fakúlt a katedier sociálnej práce na viacerých univerzitách a vysokých školách na Slovensku, výskumné sondy v tejto problematike sa však objavujú veľmi sporadicky. Môžeme konštatovať, že absentuje aktuálny a relevantný opis súčasnej situácie v podobe modelu a identifikácie KC na Slovensku v súčasnosti. Vzhľadom na priestor edukácie, a teda realizácie výchovy a vzdelávania ako od seba neoddeliteľných procesov v KC sa naskytá potreba identifikovať sociálnoedukačné aspekty a sociálno­pedagogický kontext činnosti KC, ktorý sa na Slovensku ešte systematicky neskúma.

Autorka tak poukazuje na formujúcu sa skupinu používateľov tejto služby, medzi ktorých patria aj deti – žiaci zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia a sociálne vylúčení obyvatelia zúčastňujúci sa na skupinových a komunitných aktivitách. Tieto aktivity sú odbornou činnosťou a príspevok má poukázať na významnú potrebu odborného vedenia a realizácie edukačných aktivít vrátane plánovania odbornej činnosti, supervízie a ďalšieho vzdelávania pracovníkov v oblasti realizácie odborných aktivít. Zaoberá sa aj možnosťami reálneho uplatnenia odborných pracovníkov – sociálnych pedagógov v KC.

Zároveň uvádza, že na Slovensku v súčasnosti nepôsobí iné školské poradenské zariadenie, ktoré by sa špecializovalo predovšetkým na žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia. Tieto deti navštevujú v rámci svojho voľného času a času mimo vyučovania komunitné centrá a stávajú sa ich detskými a dospievajúcimi klientmi.

Vzhľadom na aktuálne sa vyvíjajúcu inštitúciu považuje Adamík Šimegová (2019) za kľúčové samotné vedenie a realizáciu odborných edukačných aktivít v komunitných centrách a posúdenie odbornosti vykonávaných aktivít pracovníkmi KC, hlavne keď ide o aktivity edukačného charakteru ako príprava na školskú dochádzku, doučovanie detí, príprava na vyučovanie, ale aj preventívne aktivity a záujmovú činnosť. Odvoláva sa na autorov Bartoša a Kulifaja (2018), ktorí uvádzajú, že zamestnanci poskytovateľov sociálnych služieb krízovej intervencie (v KC) sa často stretávajú s potrebami detí a mládeže, ktoré spadajú do výchovno­‑vzdelávacej oblasti. Primárnym cieľom je zlepšenie školského prospechu a plnenia riadnej školskej povinnej dochádzky. Vychádzajúc však z konkrétnej praxe KC a kvalifikačných podmienok kladených na pracovníkov KC konštatuje Adamík Šimegová (2019), že pracovník nemusí podľa legislatívy disponovať postačujúcou odbornosťou vo vedení edukačných skupinových aktivít systematicky zameraných na vzdelávací vývin žiaka a v neposlednom rade tiež nedokáže zrealizovať efektívne preventívne aktivity či viesť záujmovú činnosť. Preto zastáva názor, že v KC by mal byť na túto prácu prítomný minimálne jeden odborný pracovník s pedagogickým vzdelaním (pedagóg, sociálny pedagóg či vychovávateľ). V KC sa realizujú sociálnoedukačné činnosti úzko prepojené s inkluzívnou edukáciou v mimoškolskom inkluzívnom prostredí, keďže sa v ňom stretávajú deti, mládež, dospelí a seniori bežnej a „sociálne vylúčenej populácie.“ Sociálny pedagóg vykonáva podľa aktuálneho školského zákona odborné činnosti v rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva najmä pre deti a žiakov ohrozených sociálnopatologickými javmi zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, plní úlohy sociálnej výchovy, podpory prosociálneho, etického správania, sociálno­pedagogickej diagnostiky prostredia a vzťahov, sociálno­pedagogického poradenstva, prevencie sociálnopatologických javov a reedukácie správania. Zároveň je pedagógom, a teda odborníkom v oblasti edukácie – výchovy vo voľnom čase, odborníkom na vedenie preventívnej a záujmovej činnosti. Jeho možnosti a kompetencie ho teda predisponujú aj na sociálno­pedagogickú činnosť v komunitných centrách.

Zhrnutie

Komunitná činnosť patrí medzi základné sociálno­pedagogické procesy. Vychádza z rôznych modelov komunitného vývoja a plánovania.

Sociálny pedagóg realizuje komunitnú činnosť vo všetkých fázach komunitného procesu, v ktorých uplatňuje vybrané sociálno­pedagogické postupy:

Sociálny pedagóg má dôležité miesto v komunitnom centre v sociálnoedukačnej oblasti a jeho funkciu v komunitnom procese nedokáže nahradiť žiadna iná profesia.

Otázky a úlohy

  1. Charakterizujte komunitu a uveďte základné znaky, funkcie a typológiu komunít.
  2. Objasnite vývoj komunít na Slovensku a znaky dobre prosperujúcej komunity.
  3. Opíšte základné komponenty komunitného procesu, jeho fázy a konkrétne metódy využívané v jeho jednotlivých fázach procesu (poznávacie, projektové, implementačné, evalvačné).
  4. Uveďte funkciu, legislatívny rámec a poskytované služby komunitného centra.
  5. Objasnite miesto sociálneho pedagóga v odbornom tíme komunitných zamestnancov.
  6. Priblížte komunitný proces vybraného komunitného centra na Slovensku.

Použité a odporúčané zdroje

Adamík Šimegová, M. Sociálno­‑pedagogická činnosť v sociálnej službe krízovej intervencie v komunitnom centre. In Bakošová, Z. – Dončevová, S., eds. Perspektívy rozvoja pedagogiky a andragogiky v Slovenskej republike a v krajinách strednej Európy. Bratislava : FIF UK. 2019. S. 165–173.

Asociácia komunitných centier : Atlas komunitných centier. Tlačiareň Kubík 2007.

Bakošová, Z. 2004. Sociálny pedagóg a jeho kompetencie. In Sociálny pedagóg. Bratislava : UK, 2004.

Bartoš, R. a Kulifaj, P. 2018. Pomoc pri príprave na školské vyučovanie a sprevádzanie dieťaťa do a zo školského zariadenia. Bratislava : Implementačná agentúra Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. ISBN 978­‑80­‑89837­‑43­‑4.

Bútorová, Z. – Gyárfásová, O. 2010. Občianska participácia: trendy, problémy, súvislosti. In Sociológia 42, č. 5, 2010.

Čeresníková, M. 2017. Štandardy komunitných centier. Implementačná agentúra Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. 2017. 98 s.

Farkašová, E. – Zimmermann, M. 2015. Žiaci zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia – Pupils from socially disadvantaged background. [online]. Bratislava : Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie. Dostupné na: ⟨https://www.​komposyt.​sk/​pre­‑odbornikov/​specialno­‑pedagogicka­‑cinnost/​ otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz)⟩. [cit. 2018‑10‑03].

Hartnoll, Richard a kol. 2003. Příručka k provádění výběru metodou sněhové koule. Council of Europe, 1997. Praha : Úřad vlády České republiky, Rada Evropy, 2003. 108 s. ISBN 80­‑86734­‑08­‑0. [cit. 2019‑09‑01]. Dostupné na: ⟨ikonahttps://​www.​drogy­‑info.​cz/​data/​obj_​files/​1660/​357/​Prirucka_​Snowball_​Sampling1.​pdf otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz) 825,86 kB (806,50 KiB), 9. 12. 2016⟩.

Implementačná agentúra MPSVR SR. 2018. Národný projekt „Podpora vybraných sociálnych služieb krízovej intervencie na komunitnej úrovni“ (NP PVSSKIKÚ). [online]. Bratislava : MPSVR SR. Dostupné na: ⟨https://www.​ia.​gov.​sk/​npkiku/​ otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz)⟩. [cit. 2018‑04‑09].

Korpesio, C. 2012. Komunitné centrá na Slovensku. In Prohuman – vedecko­‑odborný interdisciplinárny recenzovaný časopis, zameraný na oblasť spoločenských, sociálnych a humanitných vied, vol. 2009–2018, ISSN 1338­‑1415.

Matoušek, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha : Portál, 2003. 380 s.

Pilát, M. 2015. Komunitní plánování sociálních služeb v současné teorii a praxi. Praha : Portál, 200 s.

Šimo, L. – Mura, L. 2015. Manažment organizácií. Wolters Kluwer, 2015. 264 s.

Šťastná, J. 2016. Když se řekne komunitní práce. Praha, Karolinum. 118 s.

Úrad vlády Slovenskej republiky – Úrad splnomocnenca vlády slovenskej republiky pre rómske komunity (2011) Štandardy komunitných centier zameraných na prácu s marginalizovanými komunitami pre potreby výziev Regionálneho operačného programu na výstavbu a rekonštrukciu komunitných centier spolufinancovaných z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Uznesenie vlády SR č. 804/2011, s. 5.

Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení.

Zákon č. 36/2005 Z. z. zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Združenie mladých Rómov. (2015) Dostupné na: ⟨http://www.​youngroma.​sk otvárané v novom okne
(obvykle ide o externý odkaz)⟩.

Žilová, A. 2005. Úvod do teórie sociálnej práce. Badín : 2005.