• Slovenčina
  • English
Katedra anglického jazyka a literatúry
Katedra biológie
Katedra chémie
Katedra matematiky a informatiky
Katedra nemeckého jazyka a literatúry
Katedra pedagogických štúdií
Katedra pedagogiky výtvarného umenia
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Katedra školskej pedagogiky

Stránka sa načítava, prosím čakajte…

 Zoznam príbehov absolventov  « Mgr. Mária Borisová  |  PhDr. Tichomír Gasparecz » 

Dátum: 20. 11. 2013, pred niekoľkými rokmi, dátum zverejnenia tohto článku bol určený podľa dátumov zverejnenia susediacich článkov.

Po ukončení odboru „sociálna pedagogika a vychovávateľstvo“ na Pedagogickej fakulte TU v Trnave začala moja cesta hľadania uplatnenia v praxi. Nebolo to veru ľahké. Človek má chuť pracovať, pracovať s deťmi a mládežou, ale zrazu nie je voľné miesto alebo nemáte dostatočne dlhú prax a podobné výroky, s ktorými sa stretávate na pohovoroch u rôznych zamestnávateľov. Dlhé hodiny strávené na internete, osobnými pohovormi v rôznych inštitúciách, s tým všetkým sa človek stretáva, keď sa snaží preraziť na trhu práce. Z mojich skúseností vyplýva, že najťažšie je zamestnať sa ako vychovávateľka v školskom klube detí, pretože požiadavky sú také, aby ste pracovali len na polovičný úväzok alebo im prekáža, že máte absolvovanú vysokú školu a na to nie sú finančné prostriedky. Ale chuť mladého človeka stále zostáva, ak vie, čo chce v živote robiť.

Avšak prišla chvíľa, kedy sa po neúspešných pokusoch zamestnať sa, aj na mňa usmialo šťastie. Po dvoch mesiacoch po skončení štúdia na vysokej škole som dostala ponuku pracovať s malými deťmi ako učiteľka v materskej škole. Hoci som bola pre túto prácu nekvalifikovaná, práca s deťmi ma napĺňala a vedela som, že v budúcnosti by som rada pracovala práve s deťmi. Bohužiaľ, kvôli chýbajúcemu vzdelaniu po jednom roku moja kariéra v materskej škôlke skončila a opäť som musela zabojovať o pracovné miesto. Avšak netrvalo to dlho. Jedného dňa mi zazvonil telefón a bola som pozvaná na pohovor na miesto vychovávateľky do detského domova. Keďže mojou túžbou počas celého môjho štúdia na vysokej škole bolo pracovať s opustenými deťmi, neváhala som prísť na pohovor a využiť tam všetky moje vedomosti a skúsenosti. Rozhodnutie znelo: „Prijímame Vás!“ Bol to veľmi šťastný deň v mojom živote. Na prácu v domove som si dlho zvykať nemusela. Každý deň je iný – nové zážitky, problémy, radosti i trápenia, to všetko prináša práca s deťmi a mladými ľuďmi. Človek získava nové podnety, skúsenosti. Nájdu sa dni, kedy nečakane zažijete vďačnosť zo strany detí, no sú aj dni, kedy nevidíte žiadne výsledky a plody vlastnej snahy a námahy. Ale myšlienka, že ste tu pre niekoho, že pre neho znamenáte určitú oporu a istotou, vytvárate mu domov, je nádherný pocit, ktorý prevyšuje a prekryje všetko to krušné a nepríjemné. Pracujem v domove, kde je väčšina rómskych detí, na čo si treba zvyknúť a preniknúť do spôsobu ich zmýšľania a spôsobu života. Každá práca má svoje klady a zápory, no keď ju robíte s chuťou a radosťou, všetko sa dá zvládnuť.