Najstaršie stredoveké listiny, ktoré sa viažu na územie Slovenska od roku 805 do roku 1260, sú systematizované a kriticky spracované v dvoch zväzkoch (tretí zväzok sa pripravuje) diela Slovenský diplomatár (Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, 1971, 1987) od R. Marsinu. Naň mali nadväzovať dva zväzky diela (predpokladá sa vydanie ešte troch zväzkov) Slovenský regestár (Regesta diplomatican ec non epistolaria Slovaciae, 1980, 1987) od V. Sedláka, ktorý systematizuje a kriticky spracúva listiny v rokoch 1301 – 1323.

Z dôvodu veľmi veľkého rozsahu sú niektoré listiny publikované len vo forme výťahu, prípadne je z niektorých odpublikovaná len tá časť, ktorá sa viaže na územie Slovenska. Historické listiny spracoval aj M. Marek v diele Fontes rerum Slovacarum II, ktoré obsahuje 184 stredovekých listín z archívu rodiny Motešickovcov z rokov 1235 až 1525.
Urbariálne súpisy niektorých slovenských panstiev sú kriticky spracované v dvoch zväzkoch diela s názvom Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku I a II zo 16. a 17. storočia od R. Marsinu a M. Kušíka.

Medzi najstaršie pamiatky, v ktorých sa spomínajú prvé slovanské mená súvisiace s územím Slovenska, patrí latinský spis O obrátení Bavorov a Korutáncov (Libellus de coversione Bagoariorum et Carantanorum), v ktorom sa spomínajú mená panovníkov Pribinu a jeho syna Koceľa (ale aj iné slovanské mená Ľutemír, Chotemír, Vitomír, Vlčina a iné), ale aj slovenské názvy Nitra, Dunaj, ďalej latinské Fuldské anály z 2. polovice 9. storočia (Rastislav, Dunaj, Svätopluk, Devín, Slavomír), staroslovienske Moravsko-panónske legendy (Život Konštantína, Život Metoda, Rastislavovo posolstvo), ale aj ostatné staroslovienske pamiatky, v ktorých sa popri nedomácich slovách nachádzajú aj slová z kultúrneho jazyka na Veľkej Morave (hodina, snem, malomocenstvo, kmotor, prosiť, otrok a iné).

Z písomností po 10. storočí, ktoré sa viažu na niektoré slovenské mená a názvy, spomenieme latinsky napísanú Legendu o svätom Svoradovi (Andrejovi) a Benediktovi z rokov 1064 – 1070 (autorom je biskup Maurus; spomínajú sa Nitra a okrem mien svätcov aj iné slovenské mená) a Anonymovu kroniku približne z roku 1200 (slovenské, niekedy však deformované názvy Turtur (Tatry), Zovolon (Zvolen), Vag, Trunsun (Trenčín)). V ďalších písomnostiach, hoci sú stále písané cudzím jazykom, sa začínajú čoraz viac vyskytovať slovakizmy.

Cividalské evanjelium:

Z nášho pohľadu sú v tomto evanjeliu zaujímavé marginálne zápisy mien veľmožov a panovníkov, na umýsel ktorých sa slávili sväté omše, prípadne sa tu zapisovali aj mená prítomných pútnikov, ktorí sa v kláštore v Cividale, v ktorom sa toto evanjelium zachovalo, zastavili cestou do Ríma.

Takto sú v evanjeliu zapísané aj mená veľkomoravských panovníkov a iných veľmožov (Svätopluk, Svätožízna, Rastislav, Koceľ, Predeslav, Pribina, Nitrabor, Mojislavka, Mstislav, Godeslava, Radun a iné).

Z rokov 1111 a 1113 sa zachovala listina, ktorou sa vytyčujú hranice majetkov benediktínskeho kláštora na Zobore, známa pod menom Zoborská listina. Nachádza sa v nej veľké množstvo latinizovaných slovenských osadných názvov a názvov riek (napr. Mussenic (Močenok), Bollerat (Boleráz), Piscan (Piešťany), Golguz (Hlohovec), Vvac (Váh), Vvederat (Voderady), Grincha (Hrnčiarovce), Dumbo (Dubová), Crumba (Krupá; posledné dva záznamy sú ešte so zachovanými nosovkami) a iné).

Lexikálne slovakizmy (gvozd (hvozd) „hustý les,“ breh, javor, smrek) sú doložené aj v listine z roku 1284 a 1285 z archívu zemanov z Okoličného v Liptove. Slovakizmy v českých textoch sú doložené v Žilinskej mestskej knihe s českým prekladom magdeburského práva, ktorým sa spravovalo mesto Krupina, z 15. storočia (dievka, kuoň (kôň), fojt (starosta, richtár na dedine), súsed, duchovniem (duchovnom) a pod.) a v Spišských kázňových modlitbách z roku 1479 (najperve (najprv), sercem (srdcom).

V neskoršom období už vznikajú prvé diela písané v kultúrnej slovenčine z rôznych častí slovenského územia (kalvínske diela, Ostrihomský rituál a kamaldulské diela). So starou slovenčinou sa však môžeme stretnúť aj v rôznych urbariálnych súpisoch, počtových knihách, testamentoch, kúpnych zmluvách, súdnych alebo kongregačných protokoloch (za jedno z najznámejších diel možno považovať súborne dielo inkvizičných procesov od začiatku 17. storočia z mesta Krupina s názvom Krupinské prísne právo a Trenčianske súdne procesy so strigami z rokov 1735 – 1740), ale aj v náboženskej literatúre (modlitby, legendy).

Za vrcholné dielo systematicky spracovanej lexiky starej slovenčiny možno právom považovať 5-zväzkové dielo A. Bernoláka z rokov 1825 a 1827, ktoré po jeho smrti dokončili ostrihomský arcibiskup A. Rudnay s ostrihomským kanonikom Jurom Palkovičom, Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Ide o významné kodifikačné a dokumentačné dielo lexiky starej slovenčiny. Takto komplexne spracovanú lexiku z predspisovného obdobia obsahuje až súčasný 7-zväzkový Historický slovník slovenského jazyka a prvé dva zväzky Slovníka slovenských nárečí (tretí zväzok sa pripravuje).